Alfa Romeo 6C2500SS Aerlux

Ešte že som skončil tak, ako som skončil. Ja vlastne ani neviem ako to so mnou vlastne dopadne. Ale je to každým dňom lepšie a lepšie.

Viem, mohol som mať viac šťastia a byť niekde v teplučkom múzeu, kde by ma niekto z času na čas pekne oprášil, ošetril gumené časti aby zostali pekné a pružné, v tom lepšom prípade by ma niekto aspoň  raz za rok naštartoval. Šťastie je relatívne, neviem či by sa mi takýto osud páčil. Nuda...

Viem že asi už nikdy nebudem autom na každodenné jazdenie do práce, ale rád by som bol autom, ktoré aspoň raz za čas niekto naštartuje, prejde so mnou pár kilometrov aby som vedel že naozaj žijem.

Prosím neberte to v zlom, nesťažujem sa. Mohol som skončiť aj ako auto talianskeho inžiniera budujúceho železnicu niekde na arabskom poloostrove. A to by teda bol krutý osud. Ako to viem? Určite sú tam piesočné búrky takmer na dennom poriadku. Ja som jednu takú búrku zažil. Pieskové peklo.

Začalo to celkom nevinne, chlapci z mojej ubolenej a miestami deravej karosérie demontovali všetky plechy, oddelili podvozok a všetky ostatné odmontovateľlné časti uložili pekne do police.  Zostal len môj holý rám, ktorý ma preslávil, Superleggerra. Hm, takto som fakt super ľahký, asi až príliš.

Potom ma naložili na taký smiešny podvozok s ešte smiešnejšími malými kolieskami.  Toto celé vytiahli na prívesný vozík a ten zapriahli za auto. Nevedel som vôbec kam idem, ale tešil som na na vzduh prúdiaci okolo môjho rámu.

Keď ma zložili dole, prišiel smiešne oblečený pánko, v ruke držal hrubú hadicu. Najprv mi bol len smiešny ale potom...

...sa z neho vykľul netvor. Z tej hadice v jeho rukách na moje ubolené a časom skúšané zvyšky pustil šialenou rýchlosťou prúd vzduchu s pieskom.  V očiach mal výraz absolútneho uspokojenia, keď videl ako sa zo mňa lúpu staré nátery farby a odlietavajú kúsky hrdze. Ten sadista nevynechal ani jedno miestečko. Na ráme sa ukázali nové dierky, nekvalitné a skorodované zvary.

Keď skončil, chlapci ma opäť naložili na vozík a vzali späť do dielne. Hneval som sa na nich. Ako to mohli dopustiť? Veď to bolelo!

Keď sme osameli, Delahaye mi povedal, že ten očistec bol vraj pre moje vlastné dobro. Tak to som fakt zvedavý aké moje dobro...

Mal som pravdu, presťahovali nás do Európy, na Slovensko. Cestu vám opisovať nebudem, mojej básnickej duši tá čiernočierna tma a vzdialené špliechanie vĺn rozhodne nerobilo dobre. Slnko som nevidel celý celučičký mesiac.

Zabudnime na cestu, teraz som tu, na Slovensku. Vraj tu majú fakt pekné baby. Už pri vykladaní z kamióna mi padli niektoré do oka... Skúšal som na nich aj zažmurkať, ale akurát mi odpadol rámček svetla. Nevenovali mi ani pohľad! Ale kam sa len oko pozrie, sú tu nejaké kočky! Tu bude radosť žiť!

Aby som netáral len o babách, tak musím rýchlo opísať moje prvé dojmy z miesta, kde som teraz. Je okolo mňa celkom rušno, vedľa v dielni sa každý deň usilovne pracuje na renovácii Lincolnu (síce je to un americano, ale fakt sympatický) a z druhej strany je rozpracovaný pompézny francúzsky Delahaye. Myslím, že to tu s tou renováciou myslia fakt vážne.

Bol som veľmi milo prekvapený, keď ma jedného krásneho dňa vtlačili do dielne, odkiaľ práve po svojich odišiel Lincoln. Ospravedlnil som sa mu, že ho vyhadzujem, ale on vraj ide na pasovanie karosérie a na lakovanie.

Hneď ako som sa zabýval v tejto krásnej dielni, začali ma mechanici rozoberať. Fíha, keby ich bolo viac, cítil by som sa ako monopost F1. Postupne zo mňa dávali dole všetky plechy, keďže diely už boli demontované v kartónových krabiciach. Už z Ameriky ma vyexpedovali v tomto stave, ako keby som bol bezdomovec so všetkým svojim majetkom v krabiciach.

Nebolo veľmi jednoduché zistiť, či mi zbalili všetko, ale vyzerá to tak, že okrem volantu, vrtule chladenia a pár drobností som kompletný. Ragazzi (tak volám tých šikovných mechanikov) vraveli, že vraj to všetko bez problému opravia. Dúfam, že sa im dá veriť.

Po inventúre nasledovala práca na ďalšej demontáži, a to tak, aby na konci zostal len holý trubkový rám, na ktorý som taký hrdý, a rám podvozku. 

No keď sa tak na to teraz pozerám, asi som sa zanedbal až príliš. Niektoré časti úplne chýbajú, na podbehu mám navarený kus koľajnice...

Čaká ma veľmi dlhá cesta, kým budem opäť v plnej sile baliť slovenské kočky! Ale tu v tejto dielni som v tých najlepších rukách, aby sa to čo najskôr podarilo!

Ciao ragazzi! Ja som Alfa. Alfa Romeo 6C 2500 SS celým menom. Ten krkolomný kód radšej vysvetlím. 6C znamená sei cilindri, teda šesťválec, 2500 vyjadruje zdvihový objem a hlavne skratku SS si nedomyslite nesprávne, pretože je to moja pýcha – značí Super Sport. Ale na žiadne tituly si nepotrpím, aj keď by som mohol, veď som jedno z prvých áut s karosériou Superleggera, to znamená v mojej rodnej taliančine Superľahký. Prosím, berte toto označenie len v súvislosti s mojou hmotnosťou! Alebo mi proste hovorte Alfa.

Mám rád život. Nekonečne milujem život. Dolce vita, poznáte to. Myslím, že je to jedna z najlepších vecí, čo sa vám môže prihodiť. Žiť. Ak ste navyše taký fešáčisko ako ja, je to bonus navyše.

Pravdou ostáva, že som sa o seba poslednú domu trošku menej staral, ale to preto, že som v Amerike. Nemám to tu veľmi rád. Niežeby som niečo proti nim mal, ale Európa je Európa. Tam poznám každý kút, každú cestičku. Teda skoro. V Taliansku poznám všetky zákutia, ak by mala nejaká slečna záujem, rád jej ich ukážem niektoré z nich.

Môj aktuálny problém je ten, že na tomto mieste nie je žiadna kráska. Je tu len moja sestra, Alfa Romeo 6C2500SS Pininfarina Cabriolet. Ale okrem nej žiadne iné baby a ona sa samozrejem nepočíta. Možno aj to je dôvod, prečo som tak spustol.

Ale žijem a to je to hlavné. Vyzerá to tak, že by sme sa mohli sťahovať. Niežeby mi na tomto mieste bolo vyslovene zle, veď na mňa neprší a ani nefúka, ale zmena nie je zlá. Nedávno tu bol mladý závodník a prejavil záujem o moju kúpu. Musel som si poriadne dupnúť, aby pochopil, že sa svojej sestry nemienim vzdať a že rozhodne musíme ísť spolu, kamkoľvek to bude. Moja rodina je síce široká, mám veľmi veľa bratrancov a sesterníc, ale sestra je len jedna.

Ten závodník bol zo Slovenska, tam to tiež poznám... ...z rozprávania. Najdôležitejšie je, že Slovensko je v Európe, pretekárskom raji. Jáááj, to som vám o sebe ešte nepovedal, že som telom aj dušou závodník, aj keď sa tvárim tak civilne. Američania vedia závodiť – spomínate si na meno Juan Manuel Fangio z Argentíny? Napriek tomu jednoznačne preferujem európskych závodníkov, obzvlášť Talianov. Mojím veľkým idolom navždy ostane Tazio Nuvolari. Naša alfaromeácka rodina mu nikdy nezabudne, ako ju na závodných okruhoch preslávil.

Zbožňujem ten nával adrenalínu, keď sa opriem do zákruty a riskujem, že sa moja karoséria obtočí okolo najbližšieho stromu. Molto pericoloso. A Slovensko je vraj plné zákrut a kopcov. A aj stromov, ale na to myslieť nechcem.

Takže Viva Slovacchia, už idem!