Delahaye 180 Franay

Hm, moje predsavzatie stať sa autom pre anglickú kráľovnú zlyhalo presne vo chvíli, keď nás po vyložení kontajnera v anglickom prístave naložili všetkých  troch (Talbot, Lincoln a ja) na ďalšie nákladné auto a vydali sa smerom na Francúzsko. Talbot skoro z kože vyskočil, keď na benzínovej pumpe začul našu rodnú reč. Ja som síce tiež verný, ale nie mojej vlasti. Som verný svojmu pánovi, ktorému budem slúžiť až do poslednaj kvapky paliva.

Išli sme asi štyri dni, keď sme konečne zastavili a zložili nás dole z nákladného auta. Potom nás všetkých troch zatvorili do celkom útulnej garáže. 

To bolo asi tak všetko. Stalo sa akurát to, že najprv zobrali preč kolegu Talbota, ktorý začal teatrálne nariekať, že ho títo slovenskí barbari určite idú rozpáliť a dať do šrotu. Presne tak, Lincoln mi vysvetlil, že sme na Slovensku. Keď odišiel Talbot a zostali sme iba sami dvaja, Lincoln ma učil po slovensky. Myslím, že som dobrý žiak, vždy sa viem naučiť čo treba. Ešte keď som vozil môjho Monsieura, musel som sa naučiť veľa vecí. Napríklad jazdiť tak plynulo, aby mohli cestujúci vzadu kľudne popíjať šampanské. Alebo zastaviť tak blízko pri obrubníku, aby Madamme mohla položiť nohy priamo na chodník. A tiež som musel vedieť preradiť rýchlosť tak, aby sa Monsieur na zadnom sedadle neprebral, keď náhodou zadriemal. Samé ťažké veci. Ale dnes všetko zvládam ľavou zadnou, takže naučiť sa slovenčinu mi nerobilo až taký vážny problém. 

Po asi mesiaci od odchodu Talbota odišiel aj Lincoln. Zostal som v garáži úplne sám, aj keď ma Lincoln z vedľajšej garáže nadšene informoval, ako ho postupne renovujú. 

Môj čas prišiel až koncom roku. Prišiel malý, ale šikovný mechanik, ja ho volám Garçon, a začal vybaľovať všetky súčiastky z krabíc na veľké stoly, ktoré rozostaval po dielni. Každú jednu súčiastku vybral, preskúmal a položil na stôl. Keď bolo všetko vyložené, až sa mi z toho krútila hlava. Toto všetko som mal navešané na sebe? Neuveriteľné! Rovnako krútil hlavou aj Garçon, pretože ten navyše ani netušil, kam všetky tie veci patria. Ja som si niektoré detaily pamätal, ale radšej som bol ticho, mal som pocit, že ho pri tom sústredení budem rušiť. 

Všetky tie súčiastky pripomínali veľké puzzle, ktoré majú kúsok po kúsku vytvoriť nádherné dielo, ergo mňa. Garçon chodil s každým kúskom, prikladal ho raz tu, raz tam. Keď niečo zapadlo na svoje miesto, videl som mu to v očiach, rozsvietili sa mu tam malé iskričky. Svoj objav si hneď poznačil a hneď bral do ruky ďalší.  Ešte aj v teraz je na stole veľa súčiastok, ktoré je ešte postupne potrebné uložiť na správne miesto "skladačky", aby som mohol byť zase kompletný. 

Je radosť sa na to všetko pozerať, avšak stále si lámem hlavu nad tým, koho to vlastne budem voziť a ako veľmi dôležitý človek to bude...

Minulý mesiac ma z tejto nekonečnej nudy a beznádeje vytrhol aspoň jeden zaujímavý moment. Objavil sa tu akýsi mladík, odkryl zo mňa plachtu a začal ma ozlomkrky fotiť. Aj by som mu zapózoval, ale iba by mu to pokazilo záber. Potom si odfotil aj kolegu Talbota a zase odišiel. Dvere sa zavreli a zostalo iba dôverne známe tmavé ticho. 

Po niekoľkých dňoch prišiel môj pán a dal sa do upratovania. Zotrel zo mňa najhrubšiu vrstvu prachu, poodhadzoval haraburdy, čo sa okolo mňa nakopili a dokonca mnou aj pohol! Čo sa to deje? No, chvíľu sa nedialo vôbec nič, ale potom prišiel ten istý mladý muž, čo tak rád fotí. Dlho sa rozprávali s mojim pánom a nakoniec obaja podpísali akýsi papier. 

Kolega Talbot tvrdil, že nás práve predali, ale ja som tomu veľmi neveril. Nakoniec sa ukázalo, že má pravdu. Po pár dňoch nás oboch vytiahli z garáže, spolu so mnou aj všetky kartónové krabice, kde sú naložené moje drahé súčasti, a oboch nás naložili na nákladné auto. Takže som sa predsa dočkal! Odchádzam z tejto ponurej, tmavej a smutnej garáže plnej nenaplnených sľubov, takzvanej sľubotechny! 

Myšlienky na budúcnosť mi vírili v hlave a po celý čas som na tom nákladiaku premýšľal, kde asi skončím. Ako som sledoval autá, čo nás míňali, zdali sa mi akési čudné. S výnimkou nákladiakov boli všetky akési malé. Chápal som, že obyčajní ľudia sa môžu voziť v  takýchto malých autách, ale kam zmizli veľkopodnikatelia? Čo sa stalo s buržoáziou? Kde sú veľké limuzíny ako ja?

Z toho som jednoznačne vydedukoval, že ak budem niekoho voziť, musí to byť niekto mimoriadne dôležitý, alebo ako to teraz nazývajú VIP. Ale kto to bude? 

Zastavili sme až v neznámom prístave. Tušil som, že naše putovanie nekončí. Nemýlil som sa – o krátku chvíľu na to nás oboch naložili do kontajnerov a potom žeriavom na loď. Priplietol sa ku nám ukecaný, ale celkom milý Američan - bodrý Lincoln. Toho naložili do kontajnera s kolegom Talbotom. Ten z toho nebol práve najšťastnejší, aj cez stenu kontajnera som počul, ako škrípe plechmi.

Ešte v prístave som začul, že naša loď mieri do Anglicka. Hm, koho významného v Anglicku poznám? Rozmýšľal som nad tým skoro celú cestu. Na um mi však neprišiel nikto dostatočne významný na to, aby potreboval moje služby. 

Nie, nie som namyslený a ani fajnový, kľudne by som vozil hocikoho, ale keď som videl všetky tie malé smiešne autá dneška, musí to byť niekto veľmi, veľmi vysoko. A kto je veľmi, veľmi vysoko, ba priam najvyššie? No predsa jej vysočenstvo, teda veličenstvo, proste kráľovná! Tak to bude – najprv ma dôkladne zrenovujú, vrátia mi môj impozantný čierny lak a budem slúžiť Spojenému kráľovstvu! Budem voziť anglickú kráľovnú! 

Ďalší deň a ďalšie zrnká prachu na mojej karosérii. Už som sa vzdal nádeje a čakať som prestal pred pár rokmi.  Ono sa auto ako ja ťažko vzdáva nádeje, že raz bude opäť voziť významných ľudí na zadnom sedadle, tak ako kedysi. Prezidentov, štátnikov, veľvyslancov a rôznych atašé.

Vyrobili ma v továrni Delahaye ako typ 180. Vtedy som ani netušil, že budem jedným z posledných áut z rodiny Delahaye vôbec. Keďže typ 180 bol najväčším modelom značky, už od začiatku som vedel, že som predurčený na to, aby zo mňa bola veľká limuzína vyvážajúca dôležitých ľudí. Aby sa môj osud naplnil, poslali ma do karosárne Franay, kde zo mňa tú limuzínu naozaj spravili. Dostal som krásnu svetlú farbu, množstvo úžasných jagajúcich sa chrómových doplnkov a nádherný svetlý interiér.

Bol som síce nádherný, ale z pohľadu vtedajšieho obchodu som nebol práve vyhľadávaným artiklom. Bol som príliš veľký a okázalý a na povojnové ťažké ekonomické časy ťažko využiteľný.

Keď ma konečne v roku 1953 kúpil môj majiteľ (hovoril som mu jednoducho Monsieur), začali sa krásne časy. Najprv ma dal máličko poupraviť, môj lak zmenil farbu na čiernu a pribudlo pár doplnkov na karosérii. 

Dlho som verne slúžil môjmu Monsieur​, vozil som ho kam len potreboval. Moji šoféri sa menili, ale my dvaja sme zostávali. Vtedy som bol naozaj štastný. Ale všetkému je raz koniec, preto sa aj moja služba musela raz skončiť. Monsieur zomrel  a o mňa sa prestali starať. Tak som postával a postupne chradol. 

Pred 12 rokmi mi svitla nová nádej. Presťahovali ma do Kalifornie a môj súčasný majiteľ ma začal dôkladne renovovať. Kompletne ma rozobral, množstvo súčiastok dal nachrómovať, zrenovoval môj motor a nechal ma kompletne prečalúniť. Tiež sa rozhodol dať mi tmavo bordový lak. 

Moja obnova úspešne pokračovala, až do osudného piatku. Neviem, či bolo zrovna 13-teho, ale pre mňa to bol druhý najhorší deň môjho života (najhorší bol keď zomrel Monsieur). Ešte ráno však nič nenasvedčovalo, že sa blíži katastrofa. V ten deň sa na mne síce ešte normálne pracovalo, ale v pondelok už do dielne nik neprišiel. Náradie bolo porozkladané všade okolo, moje jednotlivé diely pripravené na montáž na stole, ale nikto neprišiel. Najprv som si myslel, že majú iba dovolenku, ale po mesiaci tmy a ticha som pochopil, že to asi dovolenka nebude. Čakal som každý deň, či sa neotvoria dvere a neuvidím usmiate tváre pripravené pokračovať v rozrobenom diele. Márne. Nikto neprišiel.

Dlhých päť rokov som len stál a čakal. Z času na čas sa objavil môj majiteľ, ale prechádzal okolo mňa, ako keby som bol vzduch.

Po tých piatich rokoch, sa jedného dňa majiteľ konečne objavil a so záujmom si ma prezeral. Keď vzal do ruky skrutkovač ležiaci až doteraz na mojom prahu, takmer som zvýskol od radosti. Ale aké veľké bolo moje prekvapenie a sklamanie, keď skrutkovač odložil do police s náradím. Potom postupne poodkladal aj ostatné náradie a všetky moje súčiastky uložil do kartónových krabíc. Nakoniec ma zakryl veľkou bielou plachtou. A bol koniec.

Odvtedy som každý deň čakal na to, že sa plachta zdvihne a bude sa opäť pokračovať v započatej renovácii. Ale ako dni plynuli, stalo sa len to, že sa plachta trošku zošuchla a ja som aspoň videl moju malú celu, teda pardon, dielňu. Okrem toho sa nedialo vôbec nič a tak je tomu aj dnes. 

Už nedúfam, len trpím. Doslúžil som. Moje zúfalstvo sa zväčšuje presne tak ako tá vrstva prachu na mojej honosnej kapote.