Lincoln model K, LeBaron

Neverím! Naozaj som na začiatku neveril že tento moment raz príde. Ale je tu a je ešte lepší ako som si kedykoľvek myslel. Som hotový. Teda nie hotový, ale hotový. Akože dokončený a opäť vo forme v akej som bol naposledy pred osemdesiatimi rokmi. 

Na svoje osemdesiate narodeniny som dostal naozaj krásny darček - nový život. Verím že bude krásny a dlhý! Už teraz zostáva len vyjsť niekam na cestu a poriadne si užiť jazdu! Ďakujem všetkým, najmä chlapcom a Doktorovi, že vďaka ich snahe a šikovnosti sa to celé podarilo presne tak, ako som si vysníval. Teda nie, je to ešte krajšie. 

To bolo zase raz dobrodružstvo! 

Keď ma už s novou strechou previezli späť do dielne, začalo sa už tak dlho očakávané skladanie. Najprv prístrojová doska, poskladali sa dvere, golfové dvierka, svetlá a pozapájalli káble elektriky. 

Ešte som nebol ani zďaleka hotový, keď ma naložili opäť na vozík. Ten bol menší ako ja! Vyzeral som na ňom ako prerastený chrúst. Smer cesty bol jasný - čalúnnická dielňa. Tu sa začali diať veci neuveriteľne rýchlo. Už keď sme vošli do dielne, všimol som si moje sedadlá. Boli to moje sedadlá, ale boli akési iné. Koža bola žiarivá, mala rovnakú farbu a voňala... 

Išlo to naozaj rýchlo. Najprv interiér, očalúnenie priestoru zadného sedadla, potom palubná doska a koberce. Posledná prišli na rad dvere a vloženie krásnych a voňavých sedadiel. Úžasné!

Zábava začala až pri odchode z dielne. Naložili ma na vozík a začali ťahať späť do mojej dielne. Ďaleko sme ale nedošli. Pred dielňou bola krásna trávnatá plocha, ktorá vyzerala byť pevná, aj napriek tomu že pršalo. Ale akosi sa zabudlo počítať s mojou hmotnosťou. Tesne pred tým, ako sa kolesá vozíka mali dostať na spevnenú cestu sme zapadli. A zapadli sme teda poriadne. Doktor to skúšal dopredu, dozadu, otáčal volantom doľava, potom doprava, ale stále sme sa nevedeli pohnúť. 

Keď vystúpil z auta, vedel som že je zle. Začala sa debata ako ma odtiaľ dostať. Najhoršia varianta bola, že ma spustia do toho blata. Nie, ostro som protestoval. Ja nechcem byť po uši v blate, kričal som. Ale nikto ma nepočul, teda okrem blízko stojaceho Mercedesu a ubolenej Tatry 613. Ale tí mi pomôcť nedokázali.

Keď to už vyzeralo, že budem musieť zložiť moje čistučké kolesá do hnusného špinavého bahna, dostal Doktor spásonosný nápad, že vozík odpoja a pomocou navijaka sa dostanú z blata. A fakt to fungovalo! 

Po malých krôčikoch sa vozík skutočne dostal na pevnú zem. Bol síce špinavý, z kolies mu museli vyšprtať kilá blata, ale ja som bol v bezpečí naložený na ňom a hlavne, bol som čistý.

Ideme do finále!

Som pyšný.

Som pyšný na seba.

Som pyšný na seba, pretože som nekonečne nádherný.

Cítim sa ako princezná z rozprávky. Akurát nečakám na princa, čo ma z mojej pýchy vylieči. 

Veď kto by nebol pyšný, keď je taký krásny ako ja?

Dobre, je čas sa s tým chvastaním umierniť a prezradiť vám novinky od posledného zápisu. Po krásnom žltom lakovaní ma previezli naspäť do dielne na záverečné skladanie. Ešte predtým mi však ušili krásnu novú strechu. To bola zábava! Milá zlatá pani krajčírka sa od začiatku tvárila veľmi vážne. Najprv okolo mňa pobehovala ako klbko nešťastia – to sa snažila iba pochopiť, ako bola tá stará strecha ušitá. Keď začala, každý diel prišla niekoľkokrát primerať na moju konštrukciu. Podľa mňa ani jeden z nich nepasoval a vyzeralo to, že pani krajčírka nevie čo robí. A keď priniesla zošitý celok a natiahla ho na konštrukciu a prichytávala ju dlhými ihlami, ako na akupunktúru, začal som sa potichu smiať. Jednak to smiešne šteklilo a okrem toho to bolo naozaj zábavné. Krajčírka bola malá, musela si neustále posúvať stoličku, aby do mňa tie ihly mohla zapichnúť. Bavil som sa, pretože som bol presvedčený, že táto "čínska liečiteľka" je obyčajná šarlatánka a že mi bude musieť Doktor nájsť nejakého normálneho odborníka. 

Keď začala pritĺkať strechu klincami, už mi to prestalo byť až také smiešne. Predsa len, klince bude musieť nejaký nový odborník na strechy povyťahovať...

Ale čuduj sa svete, tá pani tušila čo robí. Vyliezala a zliezala, naťahovala sa, občas odbehla a vrátila sa s kusom látky. Keď skončila, mal som novú strechu. Krásnu, svetlú, novú strechu. 

A spravenú naozaj dokonale, tak ako má byť. A za to, že som ju nazval "čínskou šarlatánkou", som sa ospravedlnil. 

To boli nervy. Prežil som asi najhorších 24 hodín môjho doterajšieho života. A začalo to tak krásne...

Konečne som sa dočkal. Stál som v lakovacom boxe, odetý do zjednocovacej bielej podkladovej farby a čakal na tak vytúženú vrchnú farbu. Keď som zbadal ako "umelec" mieša v prípravnej miestnosti žltú farbu, takmer som prestal dýchať. Je to tu! Konečne budem mať krásnu, hladkú a navyše vrchnú vrstvu! 

Keď sa dvere boxu zavreli a zo striekacej pištole na moje karosérii pristáli prvé kvapky farby, takmer som si cvrkol do podvozku. Ešteže moja karoséria bola pred striekaním na chvíľku od neho oddelená, lebo by k tomu určite došlo. "Umelec" trpezlivo striekal tú krásnu žltú farbu na všetky zákutia moje karosérie. Keď skončil a ja som v boxe osamel, začal som sa poriadne obzerať. Ale počkať! Niečo je zle. Úplne zle. Prečo mám namiesto vytúženej krásnej žltej farby na sebe akýsi "paodtieň" žltozelenej, oku nelahodiacej farby? Halóóó, kde ste kto, niekde sa stala chyba. Ja nechcem byť zelený!

Chcelo sa mi kričať, plakať, kopať... Nakoniec som nespravil nič, som predsa auto, asi by ma nikto nepočúval. Po pár hodinách sa umelec vrátil so boxu, opäť obečený od hlavy až po päty v bielom, so striekacou pištolou v ruke. Opäť na mňa začal striekať žltú farbu. Keď skončil, bol som už takmer úplne žltý. K dokonalosti mi ale predsa niečo chýbalo. Ale keď prišla na rad tretia vrstva, žltá už bola presne taká, aká bola noc čo noc v mojich snoch.

Potom sa v boxe zjavil Doktor. Chvíľu si ma obzeral a potom povedal "umelcovi", že vyzerám  ako žltá včielka a chýbajú mi iba čierne pruhy. A že ich vraj má nastriekať, nech je to dokonalé. 

Čo? Aká včielka? Áno, som pracovitý a áno, som užitočný, ale prečo mám vyzerať ako obrovská, rádioaktivitou zasiahnutá včela? S takýmito čiernymi myšlienkami ma nechali v boxe samého. Celú noc. Celú dlhú noc. Celú noc plnú divokých snov o obrovskej včele, ktorá je príliš veľká aby si sadla na akýkoľvek kvietok a necháva po sebe len záľahu zničených kvetov. 

Úprimne povedané, bola to najdlhšia noc v mojom živote. Keď konečne prišlo ráno, a "umelec" sa objavil s pištoľou v ruke, mal som čo robiť, aby som mu ju nevyrazil z ruky. Ešteže som to neurobil. So zdesením som čakal na čierne pruhy a namiesto toho prišla nádherná priesvitná vrstva laku. Pod lakom sa tá nadherná žltá farba ešte viac zvýraznila a začala naozaj žiariť. 

Potom zaschnutí laku prišlo na rad ešte jedno brúsenie a potom ešte jedna vrstva laku. Nádherné, všetko je nádherné. Ja som nádherný! A prepáčte mi tú neskromnosť, ale čo je pravda, je pravda. Som krásavec!

Tak a je to tu. Som úplne najviac pripravený na to, aby som mohol dostať krásny nový kabát.  Neviem sa dočkať. Znamená to dostať sa do konečnej skrášľovacej fázy.

Tak ako som spomenul v poslednom príbehu, previezli ma späť do karosárne. Kvôli kontrole všetkých medzier, špár a dorazov. Nastavovať to potom s už nalakovanými dielmi by bolo renovátorskou samovraždou. 

Keď sa všetko krásne podarilo, previezli ma do lakovne. V hlave mi vyhrávali fanfáry. Myslel som si, že hneď na druhý deň budem krásny žltý. Musím byť trpezlivý, opakoval som si dookola. Počkám, počkam... Nepočkám! Už chcem byť dokončený a na to potrebujem žltý kabát. Chcem ho hneď teraz!

Po príchode do lakovne sa na mňa hneď vrhli šikovné ruky "umelca". Na moje sklamanie ma nezačal hneď striekať na žlto. Najprv si ma až neuveriteľne prehliadal, cítil som sa fakt nesvoj. Skúmal všetky moje línie, medzery, klenutia karosérie, prikladal všade pravítko a kreslil mi na karosériu akési čudné linky. Prečo ma radšej nevezme do boxu a nezačne robiť čo treba? Už som pripravený!

Namiesto toho začal nanášať tenučké vrstvy tmelu. Tak ten "umelec" ho najprv na mňa komplikovane a takmer chaoticky nanesie a potom ho nekonečne dlho brúsi až z neho nezostane skoro nič. Zdá sa mi to zbytočné, ale jemu zjavne nie. 

Keď bol "umelec" hotový s tmelom, prišla na rad vrstvička plniča. Ten zjednotil celú karosériu do jednotnej sivej farby. Ale ja chcem byť lesklo žltý, nie matne sivý! Opäť prišlo na rad nekonečné brúsenie, na mnohých miestach zmizol plnič takmer úplne. Ale už aj ja som videl kam to celé smeruje. Do dokonalosti. Do absolútne hladučkej dokonalosti, o akej sa mi ani nesnívalo.

Sľubujem, že budem trpezlivý a počkám, toto sa rozhodne oplatí!

Tááá-tá-ta-daaa… Tááá-tá-ta-dááá… Asi z môjho motorového spevu nie je celkom jasné, že spievam svadobný pochod, čo? 

Nie, nebol som na svadbe. Ale jedna svadba sa v dielni odohrala. Mimoriadne významná svadba. Svadba môjho podvozku a karosérie. Tak sa tomu hovorí pri výrobe nových áut, ale veď ja budem tiež úplne nové auto, tak som mal svadbu znova. Táto opakovaná by mala byť asi platinová, keďže sa odohrala po 80 rokoch mimoriadne vydareného manželstva. Keď to tak rekapitulujem, tak to doposiaľ bolo manželstvo bez hádok, len občas v ňom niečo zaškrípalo, to keď prišli príliš veľké nerovnosti na našej ceste.

Ale to je jedno, aká to je svadba, či platinová, diamantová alebo plutóniová, hlavne že bola a moja karoséria, aj keď zatiaľ nenalakovaná, hrdo sedí na podvozku a opäť spolu tvoria nerozlučný pár. Toto rozlúčenie bolo síce nedobrovoľné, ale mimoriadne obom manželom prospelo. Ešte zostáva poobliekať karosériu do krásnych nových žltých šiat, ozdobiť doplnkami z chrómu, vložiť krásne nové kožené sedadlá a budem hotový! A potom... Už asi viete, omieľam to stále dookola. Áno, hurá na cestu!

Pred lakovaním ma čaká ešte dolaďovanie všetkých medzier, aby boli úplne dokonalé, vrátim sa teda na chvíľku do karosárne. Ale o tom vám porozprávam nabudúce.

Ďalšiu svadbu neplánujem, ale som ochotný sa akejkoľvek zúčastniť ako svadobné auto - veď nevesty sú také krásne!

Heurééééka!  Ja žijeeeem! Operácia sa podarila, pacient nezomrel. Naopak, priam prekypuje životom! Ďakujem chlapcom, ďakujem Doktorovi, ďakujem všetkým!

Ani si neviete predstaviť aký je to fantastický pocit, počuť nádherný hlboký zvuk môjho motora. Počúvajte… Keby sa toho dožil Mozart, zaiste by to zhudobnil do symfónie. A veľa práce by nemal, preto že už teraz mi to znie jako hudba lahodiaca môjmu sluchu. Dokázal by som túto rajskú hudbu počúvať donekonečna. Ale to sa nedá, benzínu mám v nádrži len tak akurát na testovanie.

Ale poďme pekne postupne, po návale emócií môžem konečne vyrozprávať ako to celé bolo. Vedzte, že jednoduché to vonkoncom nebolo.

Už naposledy som vám vravel, že motor je pekne usadený v ráme a čaká, kedy budú dokončené posledné veci, osadí sa pumpa, karburátor, vodné čerpadlo a pripojí palivové vedenie, aby sa mohlo štartovať. Potom bolo potrebné už len pozapájať elektriku motora tak, aby všetko šlapalo jako švajčiarske hodinky.

Tak a je to tu. Veľká chvíľa. Všetky systémy pripravené... O tri štart... 3-2-1-štart! …nič. Napumpovať benzín a znova. …znova nič. Ešte raz a stále nič. Postupne bol skontrolovaný prívod paliva, karburátor aj iskry na sviečkach. Všetko fungovalo bezvadne. Keď sa motor nerozbehol ani po zaliatí valcov benzínom, začal som prepadať zúfalstvu.

„Ešte skontrolujme poradie zapaľovacích káblov,“ navrhli chlapci. Vytiahla sa múdra americká knižka o údržbe a opravách motora Lincoln model K.  Všetko sedelo presne podľa knižky. Ale jednému z chalanov sa to nezdalo. Vytiahol poznámkový blok, kde mal napísané, ako to bolo zapojené pred rozobratím. Všetko bolo ináč! 

Tak sa kábliky poprepájali, opäť chvíľka napätia a štart. A takmer okamžite motor naskočil, ako keby sme ho naposledy vypli len pred pár minútami. Fantastické.

Po zahriatí sa ale objavil problém s chladením, vodné čerpadlo nefungovalo. Chlapci ho museli opäť vymontovať a nájsť chybu. Podarilo sa to, vyrobili špeciálnu prírubu presne na mieru a čerpadlo mohlo opäť spokojne pracovať.

Tentokrát to fungovalo naozaj bezchybne. Len škoda, že na mne ešte nie je karoséria a sedadlá, aby som sa previezol... Ale príde aj to, teraz nás už nič nezastaví! 

Byť či nebyť? Alebo menej shakespearovsky povedané - budem žiť? Ani si neviete predstaviť, ako často si v posledných dňoch kladiem túto otázku.

Poviete si, čo je to za blbosť, veď ak dokážem o niečom hovoriť, musím logicky žiť. To platí. Ale pre ľudí - pre autá sú zákonitosti života troche iné. Auto žije, kým sa z neho zachová jeho väčšia časť. Teda v takom prípade len živorí. Plnohodnotný život príde až v momente naštartovania motora, zaradenia rýchlosti a...

Šumenie kolies na asfalte, vietor opierajúci sa do čelného skla, benzín preháňajúci sa mojimi útrobami a zrýchlený tep motora... A navyše spotené ruky na mojom volante a k tomu spokojný úsmev môjho šoféra. Pohupovať sa do zákrut, jemne sa zadýchať cestou do kopca a blažene si vydýchnuť na ceste dole. Ako veľmi mi to už chýba! Možno by mi stačilo pohnúť sa konečne z miesta vlastnou silou, hoci len o pár metrov. Nech cítim, že žijem a nie iba živorím. Už pomaly ani neviem, aké to je.

Myslím, že som vám dlžný vysvetlenie, prečo som takýto patetický. Naposledy som spomínal, že moje srdce, teda motor, prešiel kompletnou generálkou a chlapci ho usadili do rámu. Myslím, že čochvíľa nadíde deň, keď sa chlapci pokúsia opäť naštartovať moje 12-valcové srdce.

Podarí sa to? Ak áno, bude priasť tak tíško ako za mladi? A bude rovnako silné? Bude fungovať dobíjanie, obeh chladiacej vody alebo čerpanie paliva z nádrže? Toľko otázok a zatiaľ žiadna odpoveď. Ale ten deň, keď sa to dozviem sa blíži, viem to. Netuším, či to bude už zajtra, alebo o pár dní, ale určite to príde.

Najkrajšie na živote je ho žiť naplno,  nie o tom iba snívať. Žiť život bude čochvíľa opäť krásne! 

Buch - buch. Buch - buch. Buch - buch. Takto nejako bije srdce Vám, ľuďom. Snažiť sa písaním zreprodukovať zvuk ako bije to moje, motorové, sa nebudem radšej ani pokúšať. Ale poviem vám, zvuk je to teda nádherný. Je pravda že som ho už veľmi dávno nepočul, ale na niečo také dôležité sa nezabúda. 

Už dlhšie sa sa v dielni pracuje na oprave môjho krásneho, dvanásť válcového srdiečka. A robí sa to poriadne, veď to je na aute tá úplne najdôležitejšia časť. 

Už mo vybratí z rámu bolo jasné, že inak ako kompletnou opravou sa to s mojim srdcom ani nemôže skončiť. Na jednej strane som mal podpálené ventily a odnieslo si to aj výfukové potrubie, z tých vysokých teplôt sa olúpal aj nanesený smalt. Všetky domnienky sa potvrdili po demontáži oboch hláv valcov. Ľavá strana dostala riadne do tela. 

Nasledovala kompletná demontáž piestov a rozhodnutie, že je potrebné vyrobiť piesty nové. Ono sa to ľahko povie, ale oveľa ťažšie sa nájde majster, ktorý to vie urobiť. Ale doktorovi sa to podarilo. Nasledovalo kompletné vyčistenie bloku motora. To teda bola prácička. Chlapci to museli robiť asi na päť krát, kým sa im podarilo vyčistiť všetky nečistoty. Niektorý z mojich predchádzajúcich majiteľov mi do motora nalial akýsi sajrajt, asi aby moje srdce bilo tichšie. Myslím si, že to bol ten istý umelec, čo mi rovnakým spôsobom opravil aj prevodovku.  

Vďaka tomu "špeciálnemu" prípravku museli použiť chlapci na demontáž zotrvačníka mimoriadne sofistikované metódy. Ten je osadený na kolíkoch, ktoré boli dokonale zalepené. Po zničení dvoch prípravkov sa podarilo kolíky jeden po druhom uvoľniť a zotrvačník konečne stiahnuť. 

Po kompletnom vyčistení prišiel na rad výbrus valcov, vŕtanie ojníc, osadenie puzdier, výroba nových ventilov, renovácia sediel, obrúsenie kľukového hriadeľa a aj zarovnanie hláv. 

Keď sa nakoniec všetko poskladalo, motor bol pripravený na "voperovanie" späť do už pripraveného podvozku. 

Ostatné časti už boli zrenovované, tie sa teraz len povyberali z tej špeciálnej police, kde až doteraz čakali, kedy sa budú montovať späť. A dočkali sa. Na motor bol späť namontovaný štartér, dynamo, medené trubky chaldiacej kvapaliny, palivové čerpadlo, výfukové aj sacie zvody a aj zrepasovaný karburátor. 

Keď bol všetko pripravené, nastal deň D. Teda samotná operácia vloženia vynoveného motora späť na môj podvozok. Veľmi som sa bál, ako to celé dopadne. Ale nakoniec to šlo celkom hladko, podarilo sa to na prvý krát. 

Operácia sa podarila, ale pacient ešte nežije, lebo motor bude nutné naštartovať. Dúfam že sa to podarí, a moje srdce opäť ožije! 

Keďže na mne musí byť všetko perfektné, výnimkou nesmie byť ani moja elektroinštalácia. Veď ako by som vyzeral, krásne naleštený, jagajúci sa, s tichučko bublajúcim motorom, avšak bez svietiacich svetiel, nehúkajúceho klaksónu či bez osvetlenia kabíny. Ako vianočný stromček bez svetielok. Tak to teda nie. Našťastie, chlapci majú úplne rovnaký názor a celú elektroinštaláciu dôkladne opravili.

To predovšetkým znamenalo, že museli všetko poriadne vyčistiť, skontrolovať všetky relé, poistky a samozrejme repasovať aj dynamo -  vymeniť uhlíky a skontrolovať všetky jeho časti. 

Najdôležitejšie pre celú elektroinštaláciu sú samozrejme drôtiky. Bez nich sa k svetlám, klaksónu a ani k osvetleniu kabíny prúd nedostane. Ja viem, že správne sa povie kábliky, ale toto slovo sa mi nesmierne páči. To som mal radosť, keď som zbadal všetky tie nádherné farby! To ste mali vidieť! Červená, zelená, žltá, modrá... A navyše presne také, aké majú byť, teda opletané a nie také tie dnešné obalené umelou hmotou. Také na mne v roku 1935 ani nemohli byť, vtedy sa totiž ešte nevyrábali. 

Nie je vôbec jednoduché sa vo všetkých tých drôtikoch vyznať. Čo má ísť odkiaľ a kam? Čo s čím spojiť, aby všetko fungovalo? Najdôležitejšie teda bolo pozháňať elektrickú schému. Nie že by to bez nej nešlo, ale s ňou to bolo rozhodne jednoduchšie. Doctor nemal jednoduchú úlohu s jej zháňaním, ale vďaka kontaktom sa v americkej národnej knižnici našla schéma mojich elektrických obvodov. 

Potom to bolo už relatívne jednoduché. Namerať správne dĺžky, do schémy vyznačiť, ktorý drôtik je v skutočnosti akou farbou a naťahať pár nových, aby som mal smerovky. Tie som síce od výroby nemal, ale tie sú potrebné pre dnešnú premávku a moje schválenie technickým komisárom. 

Dnes mám už všetky drôtiky pekne poviazané vo zväzkoch, väčšinu v krásnych dobových káblových chráničoch. Niektoré z nich už majú aj koncovky, iné nie. To preto, aby sa mohli dorezať na správnu dĺžku, keď sa budú spotrebiče montovať. 

Ale to už bude blízko-blizučko k môjmu dokončeniu. To budem potom od radosti blikať a trúbiť!

Máte radi zubára? Neverím že niekto odpovedal že áno. Mne sa chlapci poriadne pozreli na zúbky a ja som mal z toho neuveriteľnú radosť. Aby ste mi rozumeli - pozreli sa mi na zuby v prevodovke.

A veruže bolo na čo pozerať a aj čo robiť. Niekedy dávno do mojej prevodovky nalial jeden z mojich predchádzajúcich majiteľov nejakú špeciálnu, super lepkavú kvapalinu. Tá mala zabrániť hučaniu ložísk. Ono to síce pomohlo, ale všetky otvory na mazanie sa mi úplne zalepili. Ono po pravde sa na prevodovke začalo robiť už skôr, ale nechcel som vám napísať že sa odmáčam... Súšali sme rôzne rozpúšťadlá, ultrazvuk, benzín a čo ja viem čo ešte. Nakoniec nezostalo inej pomoci, ako trpezlivo mechanicky pomaličky odstrániť všetky nečistoty. Na niektoré častibolo potrebné takmer až stavbárske vybavenie  - špachtľa a sekáč. Na iné len jemný drôtik a kefka. 

Keď bolo všetko vyčistené, nasledovala operácia výmeny ložísk. To nakoniec bolo relatívne jednoduché, pretože doktor pozháňal nové ložiská priamo z USA, mojej rodnej krajiny. To bola tá jednoduchšia časť.

Oveľa viac som sa bál, či si chlapci všetko dobre poznačili a či vložia kolieska presne tak, ako majú byť. Nerád by som mal o koliesko navyše... Vďaka trpezlivosti sa nakoniec všetko podarilo. Na vrch prevodovky nakoniec namontovali aj krásnu nachrómovanú páku radenia. 

Ostávalo už iba voperovať prevodovku späť do rámu na svoje miesto. Veľmi som pri tom chlapcom nepomohol. Pri montáži zadnej nápravy sa na listových perách všetko posunulo o pár centimetrov dozadu a preto sa nedala vložiť prevodovka na svoje miesto. Chlapci na mňa použili donucovacie prostriedky - sťahovacie pásy. Vďaka nim posunuli nápravu o chýbajúce centimetre smerom k prednej náprave a prevodovka tak sadla na svoje miesto. 

Chlapcom sa okrem prevodovky podarilo takmer nemožné - vyrovnali moje kryty kolies, ľudovo povedané puklice. Už boli poriadne dotlčené. Teraz ich čaká chrómovanie, aby na nové kolesá prišli nové puklice!

Hádajte čo som dostal! Krásne nové dosky na podlahu! K tomu neodmysliteľne patrí aj predný podlahový panel, na ktorom už čoskoro spočinú chodidlá môjho nového šoféra a jeho spolujazdca. Už aby to tu opäť bolo! Všetky dosky, ktoré mi vložili do rámu, sú obalené tenučkým filcom. To preto, aby ma dosky neotlačili na ráme a nevydávalo to pri jazde nepríjemný zvuk. Žiadne poriadne auto nesmie pri jazde vŕzgať. Zruinovalo by to jeho dôstojnosť.

Chlapci sa pustili do sťahovania do "zimnej" dielne a začali s mojím presunom. Najvyšší čas, tu v tejto dielni mi je už poriadna zima. Keď sa pokúšali pohnúť môj podvozok z miesta, mne sa akurát vtedy vôbec nechcelo. Skúšali mi pretáčať každým kolesom zvlášť, aby zistili ktorým z nich sa držím na mieste. A našli, takmer okamžite. Povolili mi lanko oboch predných bŕzd a nedali mi žiadnu šancu zostať na mieste. Ale potom som už ani nechcel. Veď ma naložili na príves a ja som si len tak pre seba vytvoril čarovnú ilúziu, že jazdím.

Miesto, kam ma odviezli, nebolo pre mňa nové. Presne v tej garáži ma začali rozoberať. Ale medzitým to tu vynovili a je tu oveľa viac miesta. Ten namyslený Francúz, s ktorým ma priviezli z Anglicka, tu už nie je. Všetko náradie je pekne usporiadané a pribudli krásne nové stoly, kde sú už teraz rozložené moje súčiastky. Veci sa hýbu smerom dopredu a mňa to veľmi teší.

Nabudúci mesiac budem mať pre vás určite spústu noviniek!

Tento mesiac sa najviac úsilia sústredilo na moju karosériu. Chlapci tomu hovoria predfinálna montáž. Nie celkom tomu rozumiem, ale podľa mňa to znamená, že všetky moje súčiastky budú postupne namontované, aj keď lak ešte nie je hotový. Zdá sa mi to zbytočné, ale to len preto, že tomu nerozumiem. Zároveň som sa dozvedel, že sa budú pasovať medzery dverí, blatníkov a prahov. Tiež mi nastavia lišty, aby krásne ladili s líniou karosérie. Ak by sa o to pokúšali až potom, mohlo by dôjsť k poškrabaniu môjho nového laku. Chlapci vraveli, že už sa poučili pri Cadillaku, kde vraj montovali lišty a doplnky už na nalakované auto, lišty museli obaľovať handrou a vzápätí ich nesmierne opatrne vyrovnávať, aby neopukal chróm. Ale táto suchá montáž líšt a iných doplnkov príde na rad až keď budem mať opäť v ráme usadené moje opravené srdiečko, teda po vašom motor. Tiež musí byť vložené prevodovka, bez nej by som sa nepohol z miesta.  

Predsa však už je niečo nalakované! Zatiaľ teda iba zvnútra, totiž nastriekali mi vnútorné blatníky asfaltovým nástrekom. Moje plechy tak budú chránené pre odlietavajúcimi kamienkami. Vraj to musí byť spravené ešte pred nanášaním vrchného laku karosérie, pretože pri natieraní by sa mohla nová farba ušpiniť. A ja chcem byť čisté autíčko! 

Mám úplne nové podlahové panely, vrátane izolácie. Všetky drevené diely mám obalené ficom, aby v ráme nevŕzgali. To bude hladká a tichučká jazda! Je to spravené presne tak, ako keď som bol nový.

Najviac som sa bál, keď mi dávali novú izoláciu karosérie od motora. Pôvodne som tam mal prírodný materiál na báze kokosových vlákien. Ha, ale kde to zohnať v dnešnej dobe? Doktor povedal, že preveril všetkých dodávateľov a nikto nič podobné u nás nemá. Všetci len bezradne krútili hlavou. Bol som z toho dosť nervózny, lebo chcem byť v pôvodnej forme. Nechcem mať žiadne nové materiály! Ale keď sa jedno ráno otvorili dvere na dielni a chlapci vošli vysmiati od ucha k uchu, vedel som, že je dobre. Hneď som sa začal usmievať aj ja, keď som videl, čo priniesli. Jeden z nich držal v ruke novú kokosovú rohož! Vraj bol nakupovať v nejakom nákupnom centre (škoda, že neviem čo to je, ale to nevadí), a počas toho ako manželka nakupovala a on sa trošku nudil, potuloval sa bezcieľne po obchode, trénované oko zbadalo kokosovú rohož na utieranie nôh.

Neviem, prečo doteraz všetci, čo sa okolo mňa čo motajú, považovali nákupy so svojimi manželkami za stratu času. Veď vďaka manželke mám teraz krásnú novú izoláciu, presne takú, aká tam mala byť. Neviem, čo je to manželka, ale som všetkým manželkám neskutočne vďačný. 

Opäť mám kolesá! Chlapci mi totiž úspešne implantovali zadnú nápravu. Možno to znie jednoducho, ale bolo to omnoho zložitejšie. Sám som bol z toho nervózny - čo keby som sa pri skladaní pohol a všetko pokazil? Bál som sa najmä o moju novú farbu na podvozku, aby ju ťažká náprava nepoškodila. Jeden by to nepovedal, ale tá ozruta váži takmer 100 kíl! Ešteže sú chlapci takí šikovní a opatrní - operácia dopadla na jednotku a mne sa uľavilo. Takže konečne mám späť svoje staré kolesá. Škoda len, že od jazdenia ma delí ešte veľa práce.

Našťastie sa dokážem vytešovať aj z drobností. Vždy s radosťou pozorujem, ako niektorý z chlapcov vezme jeden z mojich starých dielov, krásne ho vyčistí, opraví či vymení opotrebovanú časť, a vzápätí tento diel umiestni do regálu k ďalším vynoveným súčiastkam. Tam všetky svorne čakajú, až ich na mňa namontujú. Je radosť pozorovať, ako v tomto regáli postupne pribúda viac a viac vecí.

Poviem vám, celé to znie ako veľmi vážna práca, ale nemusí to tak byť vždy. Nedávno som chlapcom vybavil ohromnú zábavu. Totiž, pri oprave mojich skrutiek zistili, že sú väčšinou vo výbornom stave. Darmo, americká kvalita sa nezaprie. Takže sa zhodli, že ich stačí opraviť iba povrchovou úpravou, presnejšie pozinkovaním. Tak ich všetky nahádzali do jedného koša a odviezli. Neprešlo mnoho dní a kôš so skrutkami bol späť. Je to zázrak, vyzerajú presne ako vtedy dávno, keď ma montovali v Detroite. A teraz nasleduje tá zábava. Všetky skrutky z koša bolo potrebné vytriediť. Ako by som vám to len opísal... Poznáte tú rozprávku o popoluške? Presne o tom to bolo. Akurát chlapcom neprišli na pomoc žiadne holuby, museli sa s tým vytrápiť sami. Navyše im zopár skrutiek z koša vyskočilo, asi keď ich vynovovali v tej "zinkovni" či ako tomu hovoria. Aj to museli pracne zaznamenať, hoci hromžili, kam sa tie skrutky vyparili. Ja len dúfam, že do toho koša určeného na zinkovanie sa im nepriplietlo nič z hliníka, lebo takáto súčiastka by sa naozaj vyparila - a to v kyselinovom kúpeli pred zinkovaním. A to by bolo naozaj to posledné, čo by nám všetkým tu v dielni chýbalo!

Vonku je teplo a nejako sa mi spomalil čas. Chlapci tu boli dosť málo za poslednú dobu, vraj mali dovolenku či čo. Čo je to dovolenka? Ak je to to, že sa len tak niekde povaľuje a nič nerobí, tak ja som na dovolenke už pekných pár rokov a vôbec ma to nebaví. Už nechcem byť na dovolenke! Chcem byť zase užitočný - teda jazdiť. 

Niektoré veci sa napriek dovolenkám pohli dopredu. Tak napríklad mám vloženú v ráme prednú nápravu. Zatáčať ňou síce ešte nedokážem - chýba mi totiž volant, ale už za chvíľu sa opäť postavím na vlastné kolesá. Ležať na nejakých kozách (pre mňa ako pre auto) nie je bohviečo. Myslíte, že sa budem musieť znovu učiť jazdiť? Dá sa to zabudnúť? Ľudia hovoria, že je to ako s bicyklovaním, ale ja som sa nikdy v živote nebicykloval. Pár bicyklov som v živote spoznal, sú takí jednoduchí. Dúfam, že som to za ten čas nezabudol.

Najdôležitejšou novinkou je moje srdce, teda po vašom motor. Ten sa kompletne rozobral, vyrobili sa nové piesty, valce sa vybrúsili - to aby tam piesty presne zapasovali. Vymenili sa ojničné ložiská a prebrúsil sa kľukový hriadeľ. Ventily sa tiež museli meniť najmä kvôli jednej strane, na ktorej boli riadne podpálené. Ak ste sa niekde pri čítaní stratili, nech vás to netrápi, ani ja tomu nerozumiem, hlavne že budem mať motor v poriadku. 

Do police pribudol zrepasovaný štartér a dynamo. Chlapci všetko pekne vyčistili, vymenili ložiská, skontrolovali vynutia a všetko pretesnili. Štartér i dynamo však budú musieť vyčkať na polici ten čas, kedy sa nenatiahnu nové káble a do rámu sa opäť vloží motor. Potom prídu na rad. 

V karosárskej dielni sa moja karoséria pripravuje na striekanie. Najprv vrstva tmelu, ten sa vybrúsi a potom príde na rad základná farba. Takto pripravenú karosériu mi pripoja na rám, napasujú všetky blatníky, dvere, lišty... Až keď bude všetko ladiť ako symfónia, príde na rad vrchná farba. Ešte stále neviem, aká bude, ale podstatné je, aby bola krásna a jagavá - presne ako v mojich snoch.

Skoro som vám zabudol povedať o mojej novej nádrži. Teda nie je nová, to len tá moja stará sa otvorila, vyčistila, niektoré prepážky sa vymenili a nastriekala sa farbou. 

Milujem vôňu benzínu!

Mali sme v dielni veľmi vážnu, ale najmä mimoriadne farebnú inšpekciu. Zablúdila ku nám krásna, zelená kobylka. Postupne preskákala všetky rohy, aby poriadne prekontrolovala, či robíme robotu tak ako treba. Keďže ja po kobylkovsky trošku viem, z jej nadšeného "cvrk-cvrk" som porozumel, že s výsledkom inšpekcie bola spokojná. Tak ako prišla - bez pozdravu, tak rovnako rýchlo aj odišla. A nenechala ani úradný záznam...

Podľa mňa si aj kobylka hneď musela všimnúť nádherný lesk môjho nového rámu! Chlapci ho nastriekali nádhernou čiernou lesklou farbou. Krásne sa blyští, mám pocit, že krajšie ako za nova. Je dosť možné, že moje spomienky na to sú predsa už len trošku vyblednuté. Nemyslite si však, že si na to nepamätám! Aj napriek úctyhodnému automobilovému veku netrpím žiadnou sklerózou, nemyslite si.  

Chlapci sa pustili do opravy mojich pier. Nemám na mysli tie, ktorými sa vy ľudia bozkávate, ale tie, ktoré sú zodpovedné za komfortnú a hladkú jazdu. Teda, to bola operácia! Miestami som sa na to normálne nemohol pozerať. Krv teda našťastie netiekla, ale rezať sa muselo. Od výroby som mal perá obalené hliníkovým plechom. Za tých osemdesiat rokov už mal svoje najlepšie časy dávno za sebou, bolo ho nutné vymeniť. 

Najprv prišlo na rad spomínané rezanie - chlapci rozrezali všetky diely naraz jedným čistým, rovným rezom. Potom moje perá očistili od nánosov blata a maziva a vyrobili novú stredovú skrutku, ktorá drží všetky listy pekne pokope. Všetky perá mi obalili vrecovinou, aby som pri jazde nevydával nemiestne zvuky. Potom vytvorili z hliníkového plechu nové diely, ktoré za pomoci kladiva a svoriek pekne obalili okolo mojich pier. Nádherná profesionálna práca. V tej chvíli som bol na chlapcov naozaj hrdý. Keď boli jednotlivé plechové kapsy zaklepané, nasledoval základný náter. A po ňom opäť krásny lesklý čierny, aby to ladilo s podvozkom ako z módneho časopisu. 

Teraz mám všetký perá pripravené, aby sa na nich mohli v ráme opäť zavesiť moje kolesá a ja tak budem opäť pojazdný. Teda potlačný, lebo motor je zatiaľ na oprave v inej dielni.

Chlapci opravili a nastriekali množstvo mojich dielov, do mojej najobľúbenejšej police s hotovými vecami opäť pribudlo pár kúskov. 

Neviem sa dočkať, kedy z tejto police začnú veci miznúť - ale nie kvôli zlodejom, ale preto, že sa budú opäť na mňa montovať.

Po vybratí a "ustajnení" motora do dočasného rámu nasledovali obe nápravy. To naozaj nebolo zložité. Chlapci najprv odpojili perá zadnej nápravy, odmontovali prevodovku, odpojili stabilizátory a potom šup-šup a náprava bola vonku. S prednou to bolo dosť podobné. Proste hračka.

Následne mi odmontovali všetky odmontovateľné súčiastky z môjho rámu. Ten nakoniec skončil v pieskovni, nie však aby sa z neho ingrediencia do betónu, ale aby ho za pomoci piesku dokonale očistili od hrdze a špiny.

Trvalo to len jeden deň a rám bol opäť naspäť v dielni. Krásny a čistý. Najvyšší čas, aby ho chlapci mohli pekne nastriekať - najprv základnou farbou a potom aj krásnou lesklou vrchnou farbou.  

Popri tom sa opieskovali a potom aj nastriekali i ďaľšie diely podvozku. A dokonca poskladali aj moje brzdy. Ale nie iba tak, ale mám aj nové, úplne nové, brzdové čeľuste. 

Medzitým sa pracovalo aj na mojej karosérii. Tak ako som už spomínal, všetky vrstvy mojich farieb odstránili až na holý kov, aby mohli byť poškodené alebo hrdzavé plechy opravené. A veruže našli moju starú boľačku - nahrubo vytmelenú "búračku" na zadnom kufri. Ale teraz je už všetko v poriadku, chlapci to pekne opravili a plech na poškodenom mieste vymenili. 

Viete, aký je to fantastický pocit, opäť sa dostávať do starej formy?

To si neviete predstaviť, ako sa mi konečne uľavilo. Asi pred 20 rokmi, v čase keď som len tak stál na opustenom dvore ktoviekde, sa v mojich útrobách pod plechmi usídlila krysia rodinka. Správali sa síce slušne, avšak vkuse sa zásobovali. Neúnavne. Do brlôžku si nosili spústu orieškov, konárikov, kúskov látok a iných pre nich zrejme životne dôležitých vecí. Bol som toho plný. Fakt mi to nevadilo, lebo všetko, čo bolo moje, nechali na pokoji. Nedotkli sa ani mojich káblov ani tesnení. Akurát ma cupitanie ich malých labiek celkom šteklilo.

Keď jeden člen rodiny v mojich útrobách dodýchal, rodinka sa odsťahovala. Svoje osobné veci si však nechali u mňa. Po rokoch mi už bolo jasné, že sa sotva vrátia. Až chlapci, čo ma opravujú, objavili tento tajný opustený apartmánik aj s nebožtíkom. Všetko vyčistili a bolo po brlohu. Tých vecí, čo tam krysy nanosili, bola teda riadna kopa. Ale za pomoci lopatky, gumených rukavíc a vysávača sa chlapcom podarilo všetkého zbaviť.

Takže, aby sme sa nebavili len o mojich bývalých nájomcoch, poviem vám, čo sa so mnou ešte udialo nového. Tak napríklad už mám zvlášť podvozok s motorom a karosériu. Podvozok s motorom chlapci presunuli do letnej dielne, kde sa bude postupne rozmontovávať do posledných kúsočkov. Karoséria sa bude tiež opravovať - odstránia mi všetky vrstvy farby až po plech, všetko poškodené opravia a nastriekajú základnou farbou. Ale to všetko pekne postupne.

Keď som vravel o malých kúsočkoch, ktoré zo mňa chlapci odmontujú, tak začali naozaj niečím "malým". Mojím dvanásťkomorovým srdcom - motorom. Išlo to naozaj jednoducho. Chlapci pripravili pre motor nový dočasný domček, aby ho mohli rozobrať a dôkladne celý zrenovovať. 

To bude sláva, keď začne moje srdce opäť naplno biť a ja sa budem s plným výkonom preháňať po šírom svete!

V dielni som počas zimy len tak stál. Veľa sa toho okolo mňa nedialo, ale aspoň som mohol sledovať, ako sa dokončuje môj kamoš Cadillac. Trpezlivo som však čakal na svoju chvíľu, kedy sa niekto začne venovať aj mne.

Tá chvíľa prišla v apríli, teda presne rok po tom, čo som bol v USA objavený. Najprv si ma zo všetkých možných aj nemožných strán odfotografovali. Tie pocity filmovej hviezdy stáli za to, hoci dobre viem, že skutočným motívom bola archivácia záberov do čias, než ma začnú opäť skladať.

Prišiel sa na mňa pozrieť čalúnnik. Urobí mi krásne novučičké sedadlá a celý interiér. O farbe sa ešte nerozhodlo, ale s nemalou pravdepodobnosťou to bude rovnaký odtieň hnedej, aký som mal odjakživa. Čalúnnik Janko začal veľmi opatrne rozoberať moju plátenú strechu. Tú tiež dostanem novú, tá stará je už tak scvrknutá a stvrdnutá, že keby pršalo, už sa nedá ani zatiahnúť.

Janko odkrýval vrstvu po vrstve veľmi opatrne, všetko si fotil, až kým sa neprepracoval k drevenému rámu. Počas celého tohto procesu sa mu v krabičke nazbieralo asi milión maličkých klinčekov, ktoré z mojej strechy vytiahol.

Takže strecha bola fuč. Strávil som s ňou síce mnoho desaťročí, ale ochotne ju vymením za novú. Odmontovali mi aj drevený rám. Potom prišiel na rad interiér – sedadlo, vnútorné koberčeky a výplne dverí. Všetko von. Koberčeky už držali pokope len vďaka hrubému pretkaniu, pôvodná vlna sa doslova trúsila von. Predstavte si, že počas rozoberania našli pod mojim predným sedadlom kľúčik, o ktorom som ani ja sám nevedel. Domnievam sa, že je to náhradný kľúčik do zapaľovania. Za tých 78 rokov ho nikto nikdy nemusel použiť. Je však možné, že tak ako ja o ňom nikto doposiaľ ani netušil.

V mojom vnútri, teda v priestore kabíny, zostali už len holé dosky a prístrojovka. Tú najprv museli poodpájať od ukazovateľa množstva paliva a teploty motora. A tiež od všetkých káblikov, ktoré do nej viedli. A stále na mne všetko fotili, cvakalo to z každej strany. Dúfam, že rovnako nadšene si ma bude každý fotiť aj keď už bude po všetkom.

A vzápätí mi odmontovali predné svetlá, držiaky rezervy a aj predné blatníky. Chlapci vraveli, že to šlo vraj veľmi ľahko. Prečo by to malo ísť ťažko? Veď každé auto by malo spolupracovať, aby mohlo byť opäť pekné! A ja spolupracujem!

Nasledovali zadné blatníky, prahy a celý káblový zväzok. Preč museli ísť aj golfové dvierka, výplne dverí, okná predných dverí aj s mechanizmom. Trošku som mechanikov potrápil s predným oknom, ale fakt som za to nemohol. Zväzok oceľových skrutiek a hliníkového rámu čelného okna bol príliš silný. Ale nakoniec si so všetkým poradili a to bez toho, aby som utrpel nejakú ujmu. Veľa toho na mne nezostalo, ale som rád - aspoň vidím, že to so mnou myslia naozaj vážne. Nakoniec si chalani všetky odmontované veci pekne označili, prípadne dopísali poznámku, no a k tomu samozrejme patrí ešte ten milión fotiek (menej ich nebolo, prisahám).

Začínam si na blesk fotoaparátu zvykať. 

Volám sa Lincoln. Celým menom Lincoln model K, LeBaron. Vznikol som v roku 1935 v USA. Prežil som krásny život a slúžil niekoľkým majiteľom.  Ale to bol môj prvý život.

Môj nový druhý život začal v apríli minulého roku (2012). Dovtedy som žil v Kalifornii, kde sa o mňa veľmi nestarali a ani na mne veľmi nejazdili. Vraj mám už najlepšie roky za sebou. Ale ja sa vo vnútri cítim byť stale mladým a krásnym autom, akým som bol keď ma vyrobili! Len škoda, že už tak nevyzerám. Mal som ošarpaný lak, opotrebované pneumatiky, deravé sedadlá a môj motor už tiež nebol v najlepšej forme. Ale aj tak som cítil, že toto ešte nie je môj koniec.

Teda v tom apríli má prvýkrát bol pozrieť môj Doctor. Bol z cudziny, toľko som pochopil z jeho neamerického prízvuku, aj keď hovoril po anglicky. Ja som vtedy tiež hovoril len po anglicky, veď som žil v Amerike celý svoj život. Obzeral si ma zo všetkých strán, pozrel sa mi aj pod kapotu a dokonca chcel vidieť aj môj podvozok. Cítil som sa ako na prehliadke u nejakého doktora. Preto mu hovorím Doctor. Ale asi som sa mu páčil, pretože o mesiac a niečo sa vrátil znova a kúpil ma. Bol som celý natešený, nevedel som sa dočkať nového domova a aj toho, že snáď budem opäť jazdiť.

Vedel som, že nový domov je asi ďaleko, Doctor hovoril niečo o Slovensku. Poviem pravdu, nemal som ani šajnu, kde je Slovensko. Jedného dňa konečne prišlo veľké nákladné auto a previezli ma do tmavého skladiska. Tam som sa dozvedel, že Slovensko je v Európe a že sa musím naučiť hovoriť po slovensky. Tak som s tým začal. Poviem vám, nie je to veru ľahká reč. Ale mal som na to kopec času, lebo zo skladiska ma po pár dňoch vybrali a vložili do tmavej plechovej krabice. Bola tam teda riadna tma. Bol som tam dlho, zvonku bolo počuť len hukot veľkého motora a občas šplechot vody.

Keď krabicu opäť otvorili, všetci okolo mňa síce ešte stále používali angličtinu, ale s akýmsi veľmi čudným prízvukom. Dozvedel som sa, že som v Anglicku, v prístave. Tam som zostal len niekoľko dní.  Opäť ma naložili na veľké nakladné auto. Tentokrát som mal spoločnosť - dvoch namyslených Francúzov. Vôbec sa so mnou nebavili. Asi preto, že anglicky hovorili len veľmi málo a s francúzskym prízvukom. Cesta bol apekná, videl som kus Európy a páčilo sa mi to. Európa je nádherná a teším sa, ako budem brázdiť jej cesty.

Keď sme konečne zastavili a mňa zložili z nákladného auta, bol som konečne tam, kde sa znova narodím.